Mammillaria dodsonii Bravo po rokoch

PhDr. Igor D. Dráb

Príspevok je prevzatý z časopisu Cactaceae etc. 4/2009
Cactaceae etc. vychádza od r. 1991 (XIX. ročník) v Spoločnosti Cactaceae etc. 4-krát ročne. Každé číslo má 40 strán formátu B5, je plnofarebné od r. 2005 (ako prvý časopis v regióne strednej Európy), ročne 160 strán.

Objednávky prijíma (v prípade objednávky uveďte kód – webpp):
MUDr. Roman Staník, Česká ul. 17, 831 03 Bratislava, SR alebo e-mail: cactaceae@azet.sk
Ročné predplatné vrátane poštovného v r. 2010 je 12,60 € v SR alebo 335 Kč v ČR.


Všetky rastliny Mammillaria dodsonii pokrývala hustá rosa.

Hovorí sa, že tretí raz a dosť. Mám však pocit, že napriek tretej návšteve na lokalite Mammillaria dodsonii, tam ešte pôjdem. Neviem sa totiž prestať čudovať, ako môže nejaký slušný kaktus, ktorý navyše robí česť tomu, že je kaktus, rásť s koreňmi vo vode. Keď som tam, za dedinkou Cuajimoloyas v mexickej Oaxace bol pred asi trinástimi rokmi prvýkrát, bol november, v noci sa objavovali prvé mrazíky a deti bosými nohami rozbíjali tenký ľad na všadeprítomných kalužiach. O päť rokov neskôr bolo o mesiac skôr pre zmenu sucho, svietilo slnko a napriek nadmorskej výške cez 3000 m, bolo príjemne teplo. Tohtoročná jeseň sa ukázala zase v inej podobe – niekoľkokrát nám pršalo, búrky boli skôr pravidlom než náhodou, malé potoky sa menili na riavy a plytké riečky boli naším autom neprekročiteľné – mali riadnu hĺbku a silu toku, ako sa patrí už aj na naše rieky.

Pred rokmi sme sa na miesto výskytu tejto mamilárie blížili so zmiešanými pocitmi – mali sme informácie, že nás čaká prísna kontrola na vstupe do oblasti a aj sme sa museli nahlásiť u nejakého miestneho ochrancu prírody. Jeho ochranárska činnosť spočívala v tom, že od každého, kto nevyzeral ako Mexičan, sa snažil vyraziť nejaký obnos, vraj na ochranu prírody. Hoci sme nemali mať dôvod na rozklepané kolená, aj naše peňaženky zostali tenšie a pánko si pokojne zostal sedieť vo svojom „ofise“... Urobil ešte jeden pokus, akože nás, za miernu odmenu, môže sprevádzať po tamojšej prírode, ale tejto lákavej ponuke sme našťastie odolali.

Pod machom tečie ľadová voda – už ani kaktusy nerastú tak,
ako by podľa knižiek mali.

Aj tohto roku som účastníkov našej expedície za kaktusmi Mexika upozorňoval, čo nás čaká. Čuduj sa však svete, úradovňa bola zavretá, a hoci pred ňou postávalo niekoľko miestnych ľudí, ani sme nepribrzdili a išli sme rovno za svojim cieľom – za Mammillaria dodsonii. Nikto ani nenaznačil, že by sme mali pribrzdiť. Prešli sme dedinou, ktorá sa už čiastočne zmenila – pribudol asfaltový povrch na kedysi blatistej ceste. Čo však bolo horšie, tam, kde mala rásť M. mitlensis, už stáli domy. Pred rokmi bolo toto miesto asi 700 m od dediny a v hustom, sviežo zelenom machu rástli M. mitlensis ako naaranžované na výstavu. Že sme nenašli v blízkosti cesty ani jednu, netreba zdôrazňovať. 

S o to väčšími obavami sme pokračovali na miesto, kde sme očakávali našu M. dodsonii. Už prvý pohľad z auta napovedal, že zázraky sa ešte dejú. Malá lokalita prežila civilizačný tlak bez úhony a dokonca sa mierne zväčšila. M. dodsonii boli totiž všade, kam ste dohliadli – teda asi na ploche 20 x 25 m. Potom už ani kus. A teraz to najlepšie. Skalu a zo zeme vytŕčajúce kamene obmývala ľadová tečúca voda, mach bol ňou nasiaknutý ako špongia a voda nám okamžite premočila aj nepremočiteľnú obuv. Kaktusom a ani agávam to zjavne vôbec neprekážalo, skôr mám pocit, že si tento kúpeľ doslova užívali. A stav populácie? Našli sme všetky vekové aj hmotnostné kategórie mamilárie – od 2-3 mm po 8-9 cm kusy pokryté hustou rosou. Nebolo kam stúpiť.

Všetky veľkosti – od malých po „obry“ v priemere 8-9 cm.

Zostávalo ešte jedno miesto, neďaleko tejto lokality, ktoré sme chceli nájsť. Podarilo sa. Bola to skala asi 300 m vzdušnou čiarou od našej prvej zastávky. Aj táto bola pokrytá našimi plochými mamiláriami zo série Longiflorae – zaujímavosťou bolo, že aj na nej vyhľadávali priehlbiny vyplnené machom, aby mali dlhodobý prístup k vode, ktorá sa v nich zhromažďovala. Na oboch miestach boli rastliny väčšie, než sa bežne uvádza v literatúre – podľa nej majú mať výšku 3 cm pri priemere asi 4 cm. Výška zostávala zachovaná, ale priemer rastlín bol až dvojnásobný.

Celé roky som si túto mamiláriu viedol ako Mammillaria deherdtiana var. dodsonii, avšak v poslednom čase sa viac preferuje meno na druhovej úrovni. M. dodsonii sa od veľmi blízkej M. deherdtiana odlišuje tým, že má dlhšie centrálne tŕne (M. deherdtiana ich nemá) a aj menším počtom ale väčšou dĺžkou okrajových tŕňov. Pre niekoho je tých rozdielov až veľa, pre niekoho by to na samostatné druhové meno stačiť nemalo. No viete, lobisti…

Táto cesta za M. dodsonii ma na jednej strane potešila, ale v porovnaní so situáciou na iných lokalitách krásnych kaktusov v Mexiku mi nedala jednoznačne pozitívnu odpoveď na otázku, čo sa dá očakávať na poli ochrany tamojších kaktusov? Tlak prírastku obyvateľov a ich akési zvlčenie – oni predsa môžu robiť so svojim majetkom a na svojej pôde robiť čokoľvek – ma sklamal. 

Ešte viac vytŕnené rastliny M. dodsonii na druhej lokalite, na osamotenej skale.

Len tri príklady. Na tradičnej lokalite Echinomastus unguispinus var. minimus pri Puente Rio Nazas II sme našli vykopanú väčšinu rastlín, ktoré navyše majiteľ povyhadzoval na cestu, nech tam autá dokončia jeho dielo. V Arteage nový majiteľ pozemkov nechal oplotiť všetky kopce riadne pevným plotom a ešte predtým vykopal Thelocactus macdowellii, aby mu tam nikto nechodil. Medzi mestečkom a lokalitou buldozérmi zrovnali a pripravili na výstavbu všetky rovinky a tam zanikli miesta výskytu Lophophora williamsii, Thelocactus phymatohelos, Echinocactus horizonthalonius či Echinocereus pectinatus (ale aj mnohé iné, menej populárne kaktusy). Samozrejme, kde-tu ich ešte možno nájsť, ale už to nie je púštna botanická záhrada ako kedysi. A nakoniec, v Rancho Nuevo Sombrerette, na nami pred rokmi objavenej ešte nedotknutej lokalite Ariocarpus kotschoubeyanus nás miestni roľníci vyhnali z (nijako neoznačenej a neplotenej) pôdy, ktorá je vraj ich a môžu si tam robiť čo chcú, lebo je to ich a ich a ich. Nedovolili nám dokonca ani fotografovať, rukou zakrývali ariáky – „nielen pôda je moja, aj tento kaktus je môj, a vypadnite!“.

Ďakujem M. dodsonii, že si vybrala pre svoj život nikomu nepotrebnú skalu v teréne, kde aj žabám je mokro. Možno vďaka tomu prežije a budem(e) mať dôvod na ďalšiu cestu do vysokých polôh Oaxacy za kráskou so studenými a mokrými nohami.

Text a foto © Igor D. Dráb
Hlavná 82
946 01 Kameničná, SR
www.cactaceae.eu
E-mail: e-mail: igor.drab(at)cactaceae(dot)eu
 

zpět